Ako je to s azylovým právom na Slovensku?

Otázka azylového práva začína v poslednom čase nadobúdať na dôležitosti. Ako azylové právo funguje na Slovensku si povieme na nasledujúcich riadkoch. Ústavná úprava práva na azyl je v Slovenskej republike realizovaná článkom 53 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej budeme používať len označenie ústava), ktorý v prvej vete stanovuje, že „Slovenská republika poskytuje azyl cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politický práv a slobôd“. Čo vlastne ale znamená výraz azyl? Azyl možno definovať ako štátom poskytnutú ochranu osobám iného štátu, viažucu sa na jeho územie, ktorá účinne zabraňuje prenasledovaniu z politických alebo iných dôvodov. Zmyslom azylu je preto poskytnúť cudzincovi, ktorý sa nachádza mimo svoju vlasť a má oprávnené obavy pred prenasledovaním, ochranu pred ohrozením jeho základných ľudských práv – práva na život a osobnú slobodu.

Z  ústavnej úpravy pritom nevyplýva, či je pod pojmom cudzinec potrebné chápať osobu so štátnym občianstvom iného štátu alebo aj osobu s dvoma štátnymi občianstvami či bez štátneho občianstva. Nazdávame sa, že je potrebné dať prednosť extenzívnemu výkladu, ktorý prizná právo na azyl nie len cudzincom (aj s viacnásobným štátnym občianstvom), ale aj osobám bez štátneho občianstva a tiež aj vtedy, ak sú tieto osoby prenasledované za uplatňovanie jedného konkrétneho politického práva alebo slobody. Významný je v tomto smere Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov podpísaný v Ženeve v roku 1951 a jeho dodatkový protokol. V zmysle tohto dohovoru je utečencom každý, kto sa nachádza mimo svojej vlasti a má oprávnené obavy z prenasledovania z dôvodov rasových, náboženských alebo národnostných alebo z dôvodu príslušnosti k určitým spoločenským vrstvám či zastávania určitých spoločenských názorov. Predpokladá sa, že vlasť utečenca je neschopná ho prijať, alebo, vzhľadom k vyššie uvedeným obavám, utečenec odmieta ochranu svojej vlasti. Rovnako to platí pre osobu bez štátnej príslušnosti nachádzajúcu sa mimo krajinu svojho doterajšieho pobytu následkom vyššie uvedených udalostí, ktorá vzhľadom k uvedeným obavám sa do tejto krajiny nechce alebo nemôže vrátiť.

Azylový zákon (zák. č. 480/2002 Z. z.) v ust. §2 písm. h) vymedzuje v súvislosti s konaním o azyle pojem žiadateľ. Podľa azylového zákona je žiadateľom cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon. Za inú osobu môže byť s poukazom na ust. §2 písm. k) a n) azylového zákona považovaná tiež osoba bez štátnej príslušnosti (zákon používa pojem štátna príslušnosť).

Cudzinecký zákon považuje za cudzinca každého, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky (tak, ako je to ustanovené v §1 ods. 2 tohto zákona). Cudzinecký zákon sa pritom vzťahuje aj na cudzincov, ktorí požiadali o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, ktorým bol udelený azyl na území Slovenskej republiky, ktorým bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky, ktorí požiadali o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky alebo ktorým bolo poskytnuté dočasné útočisko na území Slovenskej republiky.

Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov možno chápať aj ako dokument zabraňujúci tomu, aby jednotlivcom neboli odoprené minimálne práva spojené s občianstvom. Postavenie osôb bez štátnej príslušnosti totižto vykazuje podobné znaky s postavením utečencov. Právo na azyl tak vytvára účinný systém, ktorý eliminuje následky odlúčenia osoby od svojej vlasti a predstavuje nástroj na riešenie de facto straty občianstva. Podľa Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov dostáva utečenec bez štátnej príslušnosti rovnakú ochranu ako utečenec, pretože svojvoľné odopretie štátnej príslušnosti na základe rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov môže naznačovať, že jednotlivcovi by malo byť uznané postavenie utečenca. Treba však uviesť, že Organizácia Spojených národov prijala v roku 1954 samostatný dokument, ktorý má zabezpečiť ochranu osôb bez štátnej príslušnosti – Dohovor o právnom postavení osôb bez štátnej príslušnosti. Tento dohovor je hlavným medzinárodným nástrojom zameraným na usporiadanie a zlepšenie postavenia osôb bez štátnej príslušnosti a na zabezpečenie základných práv a slobôd osobám bez štátnej príslušnosti bez diskriminácie.

Prihliadajúc na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné podľa ústavnej úpravy práva na azyl za cudzinca považovať utečenca, ktorý sa následkom opodstatneného strachu z prenasledovania z dôvodov rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo v dôsledku politického zmýšľania nachádza mimo územia svojej štátnej príslušnosti a ak táto sa osoba nie je schopná alebo ochotná v dôsledku svojho strachu zveriť pod ochranu svojej pôvodnej krajiny.

Aj keď sa formulácia článku 53 ústavy vzťahuje len na cudzincov prenasledovaných za uplatňovanie politických práv a slobôd, je vecou štátu, aby posúdil, komu má byť azyl udelený. Suverénnu vôľu štátu ohraničuje len ústavná úprava obsiahnutá v druhej vete článku 53 podľa ktorej: „Azyl možno odoprieť tomu, kto konal v rozpore so základnými ľudskými právami a slobodami.“ Zákonodarca, zrejme zhodne uvažujúc, prekročil prijatím azylového zákona limity stanovené ústavou. Dôvody udelenia azylu totižto podľa zákonnej úpravy nie sú vymedzené len vo vzťahu k uplatňovaniu politických práv a slobôd. Azylový zákon predpokladá, že azyl sa cudzincovi udelí, ak sa v konaní o azyl zistí, že:

má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu; alebo je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Azylový zákon dovoľuje udelenie aj tzv. azylu z humanitných dôvodov. Malo by vždy ísť o prípady hodné osobitného zreteľa. Azyl z humanitných dôvodov môže byť cudzincovi udelený aj vtedy, ak sa v konaní o azyl nezistia vyššie uvedené dôvody, t. j. ak nie je splnená ústavou stanovená materiálna podmienka – prenasledovanie za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Ústavná úprava je rozšírená aj v inom smere. Na účel zlúčenia rodiny dovoľuje azylový zákon udeliť azyl:

manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí, slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred písomne súhlasí.

Predpokladom však je, že cudzinci, ktorým má byť udelený azyl na účel zlúčenia rodiny sa počas konania o udelenie azylu zdržiavajú na území Slovenskej republiky.

2. November 2018, pridal PrávnyGuru.sk